Program turistických akcií - KST Vibrama Malachov

Dátum konania: 15.05.2021
Trasa:

Hlboké nad Váhom Pod vodopádom ztz 1:15 – Roháč čtz 0:45 – sedlo pod Bradou 0:30 – Súľovský hrad žtz 0:50 – Pod Roháčom 0:40 – Roháč 1:00 – Pod hradom Hričov 0:40 – Hričovské Podhradie

prevýšenie: 800m dľžka: 16,00 km čas: 6:00 hod

Hlbocký vodopád
Jednou z turistických atraktivít Súľovských skál je Hlbocký vodopád v minulosti nazývaný i Súľovským. Nachádza sa v lone prekrásnej Hlbockej doliny, len asi 1 km od obce Hlboké nad Váhom. Úzky kaskádovitý vodopád je tvorený Hlbockým potokom a dosahuje výšku viac ako 10 m. Jeho pôvab v minulosti očaril i niektorých slovenských filmárov, vďaka čomu možno zábery z neho zazrieť v rozprávke Perinbaba či Soľ nad Zlato. V okolí vodopádu sa nachádzajú zaujímavé skalné útvary, lokalita miestami pripomína známe Jánošíkove diery pri Terchovej.

Hričovská skalná ihla
Na svahu Ostrého vrchu neďaleko obce Hričovské Podhradie sa nachádza unikátny prírodný útvar – Hričovská skalná ihla. Tento útvar vyhlásený i za národnú prírodnú pamiatku je vysoký viac ako 10 metrov a – čo je najzaujímavejšie – v spodnej časti má malý otvor – skalné okno, vďaka ktorému ide o jedinú skalnú ihlu na Slovensku, ktorá má aj uško na navlečenie nite. Hričovská skalná ihla vznikla v priebehu tisícročí zvetraním a rozpadom väčšieho skalného brala.

Hrad Hričov
Zo skalných brál severného okraja Súľovských vrchov vyrastajú polorozpadnuté múry hradu Hričov, jedného z najstarších hradov na Považí. Názov Hričov je odvodený od slova grič – skala, skalnatý. Pôvod pevnosti siaha do 13. storočia, pravdepodobne bola postavená niekedy po pustošivom tatárskom vpáde, ku ktorému došlo v rokoch 1241 - 1242. Hrad vystriedal v priebehu dejín viacero majiteľov, k najznámejším patrí „pán Váhu a Tatier“, Matúš Čák Trenčiansky, či mocný šľachtický rod Thurzvcov. K postupnému chátraniu pevnosti dochádza už od začiatku 17. storočia, kedy bola spustošená hajdúsmi, a následne, po vymretí oravsko-turčianskej vetvy Thurzovcov, definitívne opustená.
Z rozvalín Hričovského hradu, ktoré dnes lákajú turistov z blízkeho i ďalekého okolia, sa naskytajú krásne výhľady na dolinu Váhu, neďalekú Žilinu či prekrásne Súľovské skaly. Pri hrade sa nachádza niekoľko menších jaskyniek predstavujúcich archeologické náleziská lokálneho významu. Tesne pod hradom možno vidieť zaujímavý skalný útvar zvaný Kamenný mních. Tento útvar vznikol podľa legendy na mieste, z ktorého istý starý rehoľník hlasne napomínal niekdajšieho hradného pána, grófa Thurza. Thurzo bol vraj úskočný podliak, ktorý sa Hričovského hradu zmocnil lesťou, uväzniac jeho právoplatnú majiteľku v temnej kobke. Zjavivšieho sa kričiaceho mnícha dal veľakrát zatvoriť, no on sa vždy znovu vynoril na neďalekej skale a volal: „Boh ťa vidí! Boh ťa potrestá!“,až sa napokon zmenil na kameň.
K ruinám Hričovského hradu vedie náučný chodník z Hričovského Podhradia. Na trase sa nachádza 20 vyrezávaných tabúľ a dva altánky.

Hrad Súľov
V skalnatých horách neďaleko Bytče sa ukrývajú zvyšky jedného z najneprístupnejších považských hradov – hradu Súľov. Táto pôvodne strážna pevnosť dômyselne včlenená medzi tri mohutné bralá, bývala v minulosti nazývaná i Roháč. K hradu sa viaže legenda o krásnej Ľudmile, ktorú zneužil ukrutný súľovský pán s pseudonymom Čierny Orol. Otec dievčaťa tomuto mužovi prisahal pomstu, a keď mu kráľ Matej za isté zásluhy dovolil vyzvať ho na súboj, statný hradný pán na prekvapenie všetkých pod jeho vekom zoslabnutou rukou padol. O tyranovo dieťa, ktoré dievčina nosila v lone, bolo však – i zásluhou jej mladého snúbenca – vzorne postarané. Zrúcanina Súľovského hradu predstavuje jednu zo zastávok náučného chodníka vedúceho cez unikátnu národnú prírodnú rezerváciu Súľovské skaly. Táto oblasť plná nevšedných fantáziu prebúdzajúcich skalných útvarov je jednou z najobľúbenejších turistických destinácií na Slovensku, a preto sa ju rozhodne oplatí navštíviť.

Súľovské skaly
Národná prírodná rezervácia Súľovské skaly je najkrajšou a návštevnícky najvyhľadávanejšou časťou Súľovských vrchov. Jej ostré biele bralá čnejúce z hustej lesnej zelene vytvárajú skutočne okúzľujúcu panorámu, ktorej len máloktorý turista dokáže odolať. Celá rezervácia je posiata zaujímavými skalnými útvarmi, okrem tradičných veží, homôľ, ihiel a brán tu možno obdivovať i útvary pripomínajúce ľudské postavy či zvieratá. K veľkým lákadlám Súľovských skál patrí zrúcanina Súľovského hradu, jaskyňa Šarkania diera a Hlbocký vodopád. Oblasť je však zaujímavá nielen neživou, ale i živou prírodou, predstavuje napríklad jednu z najvýznamnejších lokalít drobných slovenských orchideí. Územím rezervácie vedie okružný náučný chodník so 17 informačnými panelmi.

Dĺžka trasy: 16.00 km
Prevýšenie: 800 m

Dátum konania: 05.06.2021
Trasa:

Trasa A:
Kraľovany ztz 2:15 – Žobrák 1:15 – Stoh čtz 0:45 – Medziholie mtz 0:10 – Pod Rozsutcom ztz 1:00 - Biela

prevýšenie: 1320m, dĺžka: 16,50 km, čas: 6:00 hod

Trasa B:
Biela ztz 1:30 – Pod Rozsutcom 0:10 – Medziholie mtz 0:10 – Pod Medziholím žtz 1:20 – sedlo Príslop po cyklotrase 0:30 - Biela

prevýšenie: 700m dĺžka: 10,0 km

Malá Fatra je jadrové pohorie na severe Slovenska v Žilinskom kraji. Je súčasťou krajinného celku Fatransko-tatranskej oblasti, ktorá je súčasťou Vnútorných Západných Karpát. Po Vysokých, Nízkych Tatrách a Oravských Beskydách je štvrtým najvyšším pohorím s bohatou a pomerne zachovalou západokarpatskou prírodou. Významnú časť pohoria v krivánskej časti Malej Fatry zaberá Národný park Malá Fatra.
V Malej Fatre je viacero prírodných zaujímavostí. Zo všetkých treba spomenúť napríklad Kryštálovú jaskyňu v Malom Rozsutci, Mojžišove pramene, Domašínsky meander, Lipnerovu rizňu a Jánošíkove diery.
Malofatranské naj:
-najvyšší bod: Veľký Kriváň 1 709 m
-najvyšší vodopád: Šútovský vodopád 38 m
-najväčší riečny meander na Slovensku: Domašínsky meander Váhu
-najnižší bod: rieka Váh pri Strečne (350 m)
Neďaleko Chaty Vrátna sa nachádza symbolický cintorín z roku 1998, ktorý je venovaný obetiam nešťastí v horách. Je na ňom nápis „Mŕtvym na pamiatku, živým pre výstrahu.“

Stoh
Výrazný lúčnatý vrch Stoh je jedným z najkrajších a najdominantnejších vrchov Malej Fatry. Za svoje meno vďačí tomu, že pri pohľade z ktorejkoľvek strany pripomína veľkú kopu sena. Na Stohu pôvodne rástol les a kosodrevina, pre potreby pasenia oviec bol však postupne odlesnený. Dnes na ňom možno nájsť vzácne hôľne rastlinné spoločenstvá a tiež miestami veľmi husto rastúce čučoriedky. Z vrcholu Stohu sa otvára prekrásny panoramatický výhľad, ktorému dominujú susedné vrchy Veľký Rozsutec a Poludňový grúň.

Žobrák
Nižší malofatranský vrch Žobrák nepatrí k hojne navštevovaným, turisti pred ním zväčša uprednostnia známejšie atraktivity nachádzajúce sa v jeho blízkosti, napríklad majestátny vrch Stoh či pôsobivý Šútovský vodopád. Žobrák by preto mohol byť tým pravým orechovým pre tých, ktorí uprednostňujú menej frekventované turistické trasy. Vrchol Žobráka je zalesnený a neposkytuje výhľady, zo sediel pod vrcholom, ako i z ďalších miest na trase sa však niekoľko skutočne pekných výhľadov naskytne. Východné svahy vrchu pokrýva národná prírodná rezervácia Šrámková, západné svahy zase národná prírodná rezervácia Šútovská dolina. V oboch sa možno stretnúť s vzácnymi rastlinnými a živočíšnymi spoločenstvami lesov a hôľ.

Dĺžka trasy: 16.50 km
Prevýšenie: 1320 m

Dátum konania: 26.06.2021
Trasa:

Vyšná Boca rázc. žtz 1:15 – Bocianske sedlo ztz 1:15 – Rovná hoľa žtz 1:00 – sedlo Črchľa 0:45 – Nižná Boca

prevýšenie: 721m, dĺžka: 12,5 km, čas: 5:00 hod

alterntíva

NÍZKE TATRY – LATIBORSKÁ HOĽA 1643m

sedlo Prievalec po neznačenej na Latiborskú hoľu 1:30 – Latiborská hoľa čtz 0:15 – sedlo Latiborskej 0:30 – sedlo Zámostskej 1:15 – sedlo Ďurkovej 1:00 – Chabenec 0:35 – sedlo Ďurkovej ztz 1:15 – Magurka

prevýšenie: 1100m, dĺžka: 18,0 km, čas: 6:00 hod

Starobocianska dolina je dolina na Liptove, v ďumbierskej časti Nízkych Tatier. Dolina začína pod Panskou hoľou (1 635,0 m n. m.), východne od Bocianskeho sedla (1 506 m ), prebieha v smere západ-východ a je vytvorená horným tokom riečky Boca. Je to prevažne zalesnená dolina, v dolnej časti sa na ľavej strane les rozostupuje a na lúkach stoja viaceré drevené senníky a menšie chaty. Nad obcou Vyšná Boca sa spája s dolinou potoka Čertovica a ďalej už pokračuje ako Bocianska dolina. Je turisticky prístupná z Vyšnej Boce po žlto-značkovanom turistickom chodníku, ktorý ďalej pokračuje cez Bocianske sedlo na Králičku. Dolina oddeľuje hlavný hrebeň Nízkych Tatier (Ďumbier-Lajštroch-sedlo Čertovica) od bočnej rázsochy vybiehajúcej na severovýchod (Rovná hoľa- Chopec).

Rovná hoľa je rozložitý mohutný masív – najvyšší bod rázsochy medzi Jánskou a Bocianskou dolinou. Hoci svojou výškou 1723 m. nepatrí medzi najvyššie vrcholy Nízkych Tatier, svojim jedinečným kruhovým výhľadom očarí nejedného turistu.
Národný park Nízke Tatry (NAPANT) je najrozľahlejší slovenský národný park, rozprestierajúci sa na strednom Slovensku. Jeho najväčšou atrakciou sú početné krasové javy s viacerými jaskyňami.
Prírodné hodnoty Nízkych Tatier sú viac ako dve desaťročia pod ochranou Národného parku Nízke Tatry, ktorý vyhlásili v roku 1978. Pôvodná výmera vlastného územia NAPANT-u bola 811 km2, pričom jeho ochranné pásmo sa rozkladalo na ploche 1 240 km2. V roku 1997 sa kvôli účinnejšiemu uplatňovaniu ochrany prírody pristúpilo k úpravám hraníc národného parku. Dnes má vlastné územie NAPANT-u výmeru 728 km2 a ochranné pásmo 1 102 km2, čím je rozlohou najväčším národným parkom na Slovensku. Správa NAPANT-u sídli v Banskej Bystrici.
Národný park charakterizujú dlhé doliny, hlboké kaňony a strmé bralá, v hornej časti prevažuje kosodrevina a trávnaté hole, napriek tomu prevládajú v NP lesné porasty, pod kosodrevinou dominujú smrekové lesy, nižšie aj zmiešané lesy s jedlou, bukom, smrekom, smrekovcom a javorom. Najväčším bohatstvom parku sú viaceré jaskyne, z ktorých najznámejší je komplex Demänovských jaskýň.
Najrozľahlejším a druhým najvyšším pohorím na Slovensku sú Nízke Tatry (NAPANT), ktoré tvoria Národný park Nízke Tatry. Ich najvyšším končiarom je Ďumbier, 2043m. Popri Vysokých Tatrách sú najvýznamnejšie turistické a lyžiarské centrum Slovenska. Orfologicky sa delia na dva podcelky : Ďumbierske a Kráľovohoľské Tatry. Nachádzaju sa takmer v ideálnom strede Slovenska. Na severe ich ohraničuje Liptovská kotlina, Kozie chrbty a Hornádska kotlina, na východe Slovenský raj, na juhu Horehronske podolie, na západe Veľká Fatra a Starohorské vrchy. Tvoria ich kryštalické horniny a druhohorné usadeniny. Hlavný hrebeň sa delí na dve časti. Západná časť sa začína nad Hiadeľským sedlom výrazným masívom Prašivej a končí sa v sedle Čertovica 1238m. Vyznačuje sa hôľnato-skalnatým povrchom. Najmohutnejšie pôsobí centrálna časť medzi Chabencom (1955m) a Ďumbierom (2043m) - najvyšším vrchom pohoria. V pohorí sú početné štátne prírodne rezervácie: Ďumbier, Ohnište, Pod Latiborskou hoľou, Bacúšska jelšina, Turková, Salatín, Jelšie, Príboj, Ivachnovský luh, Meandre Hrona a Horné lazy. Chránené prírodné výtvory: Bystrianska jaskyňa, Demänovské jaskyne, Stanišovská jaskyňa, Važecká jaskyňa, Balvan pri Maši, Brankovský vodopád, Žiar a Triasový ríf pri Liptovskej Osade, Mofetový prameň pri Sliačoch a Breznianska Skalka. Známe je Skalné okno v skale pod vrcholom Ohnišťa. Je to najväčšie skalné okno v SR. Výstup na Ohnište spojený s výhľadom z Okna a s prehliadkou ústia Veľkej ľadovej priepasti -125m pod vrcholom masívu je celodennou fyzicky náročnou túrou. Najkrajší výstup je z Bockej doliny.

Latiborská hoľa (1643m) je hôľnatý vrchol v hlavnom hrebeni Nízkych Tatier medzi Veľkou Chochuľou a Chabencom. Z Latiborskej hole je široký otvorený rozhľad na Salatín, Ľupčiansku a Jaseniansku dolinu, Západné Tatry a Slovenské Rudohorie.
V severných úbočiach sa dolovalo zlato, striebro, antimón, najmä v okolí Magurky. Z vrcholu na severovýchod sú dodnes viditeľné haldy hlušiny a celý systém banských ciest a chodníkov.
Na hrebeni v chudobnom záraste kosodreviny možno nájsť borievky a brusnice, vzácne sa objaví Podbelica alpínska, Fialka žltá, Iskerník či Horec.
Latiborská hoľa je hôľnatý vrchol výrazného reliéfu, vybudovaný na horninách kryštalického jadra Nízkych Tatier. Nachádza sa v hlavnom hrebeni Nízkych Tatier, medzi Veľkou Chochuľou a Chabencom. Jej severné upätia sa dotýkajú Lupčianskej doliny, na juhu Jasenianskej doliny. V severných úbočiach Latiborskej hole sa v minulosti intenzívne dolovalo zlato, striebro a aj antimón. Viaceré štôlne a vysoké haldy vyvezenej hlušiny sú viditeľné aj z vrcholu. Hrebeň je floristicky chudobnejší ako ostatné vrchy Nízkych Tatier. No môžeme tu nájsť viaceré druhy machov a lišajníkov, ktoré majú alpínsky charakter. Na juhozápadných a južných svahoch sa nachádza Národná prírodná rezervácia Pod Latiborickou hoľou. 2. svetová vojna a partizánska činnosť neobišla ani tento vrch. Z vrcholu je široký otvorený rozhľad na celý hlavný hrebeň, predovšetkým na Salatín, Západné Tatry, Slovenské Rudohorie či na Ľupčiansku dolinu.

Chabenec-vrch leží v hlavnom hrebeni Nízkych Tatier v nadmorskej výške 1955 m. Z vrcholu je veľmi široký a krásny kruhový výhľad. Chabenec je mohutný masív, ktorý sa tiahne pomedzi sedlo Ďurková a Kotliská. V blízkosti vrchu sa nachádza útulňa, ktorá je k dispozícií okoloidúcim turistom, ktorí potrebujú nočný nocľah alebo si len chcú užiť skoré, pravé horské ráno.

Dĺžka trasy: 12.50 km
Prevýšenie: 721 m

Dátum konania: 17.07.2021
Trasa:

Trasa A:
Valča mtz 0:35 – ústie Šindelnej doliny 1:00 – Kúpeľ 0:50 – sedlo Majbiková čtz 2:00 – Hnilicka Kýčera neznačená 1:00 – Pivnica žtz 0:50 - Valča

prevýšenie: 1046m, dĺžka:20,5 km, čas: 6:30 hod

Trasa B:
Valčianská dolina žtz 1:15 – Pivnica 0:30 – Pod Skalou 0:20 – Partizánske zemľanky 0:25 – ústie šindelnej doliny mtz 0:30 - Valčianská dolina

prevýšenie: 495m, dĺžka:9,0 km, čas: 4:00 hod

Hnilická Kýčera 1 217,6 m je vrch v hlavnom hrebeni Lúčanskej Malej Fatry. Leží približne 10km juhovýchodne od Rajca.Nachádza sa v južnej časti pohoria, v geomorfologickom podcelku Lúčanská Fatra a jej časti Kýčery. Vrch leží v Žilinskom kraji, na rozhraní okresov Žilina a Martin a zasahuje na katastrálne územia mesta Rajec a obcí Kláštor pod Znievom a Valča. Severným smerom po hrebeni sa nachádza Oselná(1095 m), juhozápadným susedom v hrebeni je Úplaz (1 084 m), juhovýchodne leží Velebná (1 188 m) a západne Skalky (1 164 m). Vďaka nadmorskej výške je z odlesneného vrcholu kruhový výhľad. Južný smer sčasti obmedzuje hlavný hrebeň a mohutný masív Kľaku, inak ponúka Hnilická Kýčera zaujímavé výhľady na veľkú časť Lúčanskej Fatry, Žilinskú i Turčiansku kotlinu. Pri vhodných podmienkach sú pozorovateľné pohorie Vtáčnik, Kremnické vrchy, Veľká Fatra, Západné Tatry, časť Nízkych Tatier, Moravsko-sliezske Beskydy a Javorníky. Hnilická Kýčera je pekná homoľa s lysým temenom. Ide o vrch s veľkým vyhliadkovým záberom, ktorý je čiastočne clonený len v severovýchodnom smere.
Najprudší kopec v lúčanskej Malej Fatre, od Kľaku až po Veľkú Lúku. Vymláti nielen kolená ale aj trudné myšlienky z hlavy.

Dĺžka trasy: 20.50 km
Prevýšenie: 1046 m

Dátum konania: 07.08.2021
Trasa:

Tlstý Javor čtz 1:35 – Kysuca, Uhliarka 0:50 – Tri Chotáre 1:40 – Klenovský Vepor 0:30 – Sedlo Pod Vartou 1:25 – Machniarka mtz 0:20 – Chlipavice 0:30 – Jilemnického horáreň

prevýšenie: 880 m, dĺžka: 20,0 km, čas: 7:00 hod

Najvýraznejším vrchom Veporských vrchov je Klenovský Vepor, ktorý dal meno celému pohoriu. Samotnému vrchu dala zase meno divá sviňa – unikátna lichobežníková silueta hory totiž ľuďom oddávna pripomínala chrbát „vepra“, zvieraťa, ktorým sa kedysi tunajšie lesy len tak hemžili. Vrcholová časť Klenovského Vepra je zalesnená, z niektorých miest sa ale otvárajú pekné výhľady, najmä na hrebene Veporských a Stolických vrchov. K ďalším atraktivitám vrcholovej časti hory patria krásne andezitové bralá, ktoré predstavujú zvyšky sopečného príkrovu. Klenovský Vepor bol vyhlásený za národnú prírodnú rezerváciu. Nachádzajú sa tu totiž vzácne hlboké lesy s množstvom chránených druhov fauny a flóry. Asi polovica rezervácie má charakter pralesa. Návštevníkom sa tu naskytajú úchvatné pohľady na mohutné stromiská a popadané mŕtve drevo umocňujúce pralesovitý vzhľad hvozdu. Na Klenovský Vepor vedie viacero značkovaných chodníkov. Vrch je pomerne odľahlý, výstup naň je preto zväčša dosť dlhý.

Dĺžka trasy: 20.00 km
Prevýšenie: 880 m

Dátum konania: 28.08.2021
Trasa:

sedlo Krowiarki mtz 0:40 – Szkolnikowe Rozstaje 1:00 – Markowe Szawiny žtz 1:15 /cez Perč Akademikow/ - Babia hora čtz 1:00 – Gora Sokolica 0:45 – sedlo Krowiarki

prevýšenie: 805 m, dĺžka: 14,5km, čas: 6:00 hod

Babia Hora
Dominantou Hornej Oravy a zároveň najvyšším vrchom pohoria Oravské Beskydy je vrch Babia hora nachádzajúci sa na slovensko-poľskej hranici v katastri obce Oravská Polhora. Jeho vrchol predstavuje najsevernejší vyhliadkový bod Slovenska. Veľkolepý kruhový výhľad, ktorý sa z neho naskytá, si svojho času vychutnávali také osobnosti, ako Pavol Országh Hviezdoslav či vášnivý turista a lyžiar Karol Wojtyla (neskorší pápež Ján Pavol II.). Početné výstupy druhého menovaného pána pripomína i pamätná tabuľa. Zaujímavosťou je, že túto tabuľu osadili po roku 1989 na mieste staršej pamätnej tabule, ktorá informovala o údajnom výstupe V. I. Lenina na Babiu horu.
Babia hora leží na severnom okraji karpatského oblúka a zachytáva veterné prúdy od Atlantického oceánu. Niet sa preto čomu čudovať, že je tu zväčša chladné a vlhké podnebie s častými hmlami a zrážkami.
Východiskom túr na Babiu horu je spravidla lokalita Slaná voda pri Oravskej Polhore. Túra je mimoriadne pekná a zaujímavá, a to i vďaka rôznorodosti tunajšieho prírodného bohatstva; na úpätí vrchu sa nachádzajú početné močiare a rašeliniská charakteristické pre celú oblasť Oravských Beskýd, v stredných polohách sa rozprestiera pôvodný hustý prales, ktorý vyššie postupne vytláča kosodrevina a horské lúky. Samotný vrchol je tvorený zaujímavým skalným rumoviskom. Babia hora je hranicou aj medzi dvoma rozvodiami. Vodné toky zo severnej (poľskej) strany odvodňuje rieka Visla, ktorá patrí do úmoria Baltského mora. Z južnej (slovenskej) ju odvodňuje rieka Orava (Biela Orava), ktorá je súčasťou povodia Váhu a patrí do úmoria Čierneho mora. Babia hora je tvorená z odolnejších pieskovcov i karpatského flyšu a charakter tohto materiálu vytvára na jej úpätí množstvo močiarov a rašelinísk. Vyskytuje sa tu väčšie množstvo prameňov a na poľskej strane i menšie plieska (po poľsky stawky). V kopci by mala byť i pieskovcová jaskyňa.

Przelez Krowiarki (1 010m) je sedlo nachádzajúce sa v poľskom pohorí Beskid Żywiecki. Sedlo Krowiarki oddeľuje Babiu horu od vrcholu Polica. Názov je odvodený od ľudového označenia pastierov kráv, ktoré tu vo veľkom počte pásli kravy. Ide o najvyššie položené miesto v Západných Beskydoch, ktoré je prístupné autom. V sedle bol vybudovaný symbolický hrob prof. Zenóna Klemensiewicza, ktorý zahynul v roku 1969 počas leteckej havárie na vrchole Polica.

Mokrý Stawek (1 025m) je horské jazierko nachádzajúce sa vo východnej časti masívu Babia Góra, v severnom úpätí Sokolice, v pohorí Beskid Żywiecki. Kedysi bolo jazierko považované za jazero ľadovcového pôvodu, neskoršie výskumy potvrdili vek jazierka asi 6 000 rokov. V polovici 19. storočia sa nazývalo aj ako Rybné jazierko, ryby sa tu však nevyskytujú napriek viacerým snahách o jeho zarybnenie. Jazierko má rozlohu asi 450 metrov štvorcových, priemerná hĺbka je 2 až 2,5 m. V priebehu dlhotrvajúcich dažďoch sa hladina vody v rybníku výrazne zvyšuje. Napríklad v roku 1934 voda pretekala, hĺbka jazierka bola až 5 metrov. V letnom období je hĺbka menšia.

Dĺžka trasy: 14.50 km
Prevýšenie: 805 m

Dátum konania: 10.09.2021
Trasa:

1.deň - Kráľova hoľa 1946m

Pusté pole žtz 1:40 – Zadná dolina 1:30 – Martalúzka mtz 1:15 – Kráľova hoľa ztz 0:30 – Snehova jama 0:15 – Kráľova skala 0:30 – Štrafy 0:50 - Telgárt

prevýšenie: 1100 m, dĺžka: 16,0 km, čas: 6:30 hod

Prírodná rezervácia Martalúzka leží v Národnom parku Nízke Tatry, v blízkosti známej Kráľovej hole. Jej ústrednou dominantou je pôsobivý, krajinársky mimoriadne hodnotný skalný amfiteáter. Okrem tohto amfiteátra možno v lokalite obdivovať vzácne pralesovité porasty, kamenné moria či záružlím lemovanú riečku Hnilec, ktorá sa kľukatí pomedzi skaly, padajúc početnými kaskádami a vytvárajúc drobné viacstupňové vodopády. Rezervácia, ktorá predstavuje zaujímavý prechod od lesov k hôľnemu pásmu, je domovom vzácnych rastlinných a živočíšnych druhov, možno tu zazrieť svišťa, medveďa či rysa ostrovida. Martalúzkou prechádza značkovaný turistický chodník z Pustého Poľa (miestna časť Telgártu) na Kráľovu hoľu.

„Na Kráľovej holi stojí strom zelený“, znejú slová známej ľudovej piesne. Kto by však na tomto legendárnom vrchu skutočne hľadal stromy, bol by veľmi sklamaný. Namiesto mohutných drevín sa tu totiž do výšin týči rozhlasový a televízny vysielač, ktorému robí spoločnosť meteorologická stanica a stanica horskej služby. Ani tieto stavby však holi neuberajú na pôvabe či obľúbenosti u turistov. Napokon, strhujúci výhľad na Spiš, Liptov, Horehronie či Vysoké Tatry, ktorý je jedným z tunajších najväčších turistických lákadiel, nijakým spôsobom neumenšujú. Ku Kráľovej holi sa (okrem vyššie spomínanej ľudovej piesne) viaže mnoho povestí a legiend z dávnej minulosti. Azda najznámejšou je povesť o veľkej láske, ktorá vzplanula medzi hoľou a vzdialeným tatranským velikánom Kriváňom. Táto láska, ako by sa len málokto nazdával, nezostala nenaplnená. Hory sa síce napriek veľkej snahe nemohli k sebe priblížiť, no zo svojich svahov nechali vytrysknúť dva pramene – Kriváň Biely a Kráľova hoľa Čierny Váh –, ktoré sa spojili a vytvorili najdlhšiu slovenskú rieku Váh. Z historických zaujímavostí vrchu možno spomenúť, že tu v roku 1474 obedoval sám kráľ Matej Korvín, na počesť ktorého sa hoľa nazvala Kráľovou.

2.deň - Borovniak 1268m

Sedlo Besník čtz 1:05 – Prd Čuntavou 0:25 – Pod Ondrejiskom 0:25 – Borovniak 0:20 – Pod Ondrejiskom
0:50 Nižná Záhrada žtz 0:35 – Dobšinská ľadová jaskyňa

prevýšenie: 530 m, dĺžka: 14,5 km, čas: 4:15 hod

Ondrejisko /Borovniak/
Národný park Slovenský raj predstavuje, ako už jeho názov napovedá, jednu z najčarovnejších turistických destinácií našej krajiny. Pôsobivé vyhliadkové miesta vo všeobecnosti považované za súčasť „povinnej výbavy“ každej turisticky obľúbenej prírodnej lokality by sme tu však mohli spočítať na prstoch jednej ruky. Jedným z nich je vrch Borovniak nachádzajúci sa v juhozápadnej časti parku, neďaleko Dobšinskej ľadovej jaskyne. Borovniak je najvyšším vrchom Slovenského raja, keďže bol však dlho turisticky neprístupný, je veľmi málo známy a spája sa s ním viacero nejasností. Niekde sa označuje ako Ondrejisko, inde ako Borovniak, pričom za Ondrejisko je považovaný susedný, o niečo nižší vrchol. Rôznia sa tiež údaje nadmorskej výške vrchu, ktorá by mala byť podľa niektorých 1272, podľa iných iba 1268 m n. m. Nech je to však tak či onak, vrch Borovniak (Ondrejisko) predstavuje ideálne výletné miesto pre tých, ktorým sa už zunovali prechody vlhkými roklinami a tiesňavami a radi by si dopriali prekrásny panoramatický pohľad na Slovenský raj a okolité končiny zhora. Vrchol Borovniaka je dostupný po značenom turistickom chodníku, východiskom túr môže byť napríklad Telgárt, Čuntava či Dobšinská ľadová jaskyňa.

Dobšinská ľadová jaskyňa
V katastri obce Dobšiná, na juhozápadnom okraji Národného parku Slovenský raj, sa nachádza jaskyňa patriaca k najvýznamnejším prírodným výtvorom svojho druhu na celom svete – Dobšinská ľadová jaskyňa. Výnimočnosť tejto jaskyne zapísanej i v zozname svetového prírodného dedičstva UNESCO zvýrazňuje jej poloha mimo alpskej vysokohorskej oblasti - podzemný ľad sa tu nachádza vo výške iba 920 až 950 m n. m., zatiaľ čo v iných európskych ľadových jaskyniach je to až od cca 1100 m n. m. Strhujúca snehobiela výzdoba v zaľadnených častiach Dobšinskej ľadovej jaskyne siaha neraz až po strop vytvárajúc dojem rozprávkového ľadového kráľovstva. Návštevníka ohromia prekrásne ľadopády, ľadové stalagmity, stĺpy i blyšťavé vrstvy podlahového ľadu. Atraktívna je však i nezaľadnená časť s priestormi ako „Suchý dom“, „Kvapľová pivnica“ či „Peklo“. Historickou zaujímavosťou Dobšinskej ľadovej jaskyne je, že patrí medzi prvé elektricky osvetlené jaskyne na svete. Nemenej zaujímavý je i fakt, že do roku 1946 v nej bolo povolené korčuľovanie pre verejnosť počas celého roka. Neskôr, v 50-tych rokoch tu trénoval známy a úspešný československý krasokorčuliar Karol Divín a rota vojenských rýchlokorčuliarov.

3.deň - Vodopád pod Orlovou

Pohorelá námestie ztz 1:30 – Skalka 0:30 – Na Ohrade 0:10 – Vodopád pod Orlovou žtz 1:10 – Pohorelá námestie

prevýšenie: 51 m, dĺžka:10,0 km, čas: 3:20 hod

Pod majestátnym nízkotatranským vrchom Orlová, neďaleko dedinky Pohorelá, sa ukrýva málo známy a nie príliš navštevovaný vodopád, ktorého oficiálny názov znie prosto Vodopád pod Orlovou. Vari ešte prostejší je jeho rokmi zaužívaný miestny názov – „Tam, de ze skaly voda padá“. Vodopád leží v nadmorskej výške 1165 m n. m. Hoc nepatrí práve k najvyšším (meria iba 5 metrov), vie byť mimoriadne pôsobivý. K Vodopádu pod Orlovou vedie okružný turistický chodník z obce Pohorelá. Z tohto chodníka sa na viacerých miestach naskytajú krásne výhľady na údolie Hrona i na vrcholy Nízkych Tatier a Muránskej planiny.

Dĺžka trasy: 0.00 km