Program turistických akcií - KST Vibrama Malachov

Dátum konania: 28.08.2021
Trasa:

sedlo Krowiarki mtz 0:40 – Szkolnikowe Rozstaje 1:00 – Markowe Szawiny žtz 1:15 /cez Perč Akademikow/ - Babia hora čtz 1:00 – Gora Sokolica 0:45 – sedlo Krowiarki

prevýšenie: 805 m, dĺžka: 14,5km, čas: 6:00 hod

Babia Hora
Dominantou Hornej Oravy a zároveň najvyšším vrchom pohoria Oravské Beskydy je vrch Babia hora nachádzajúci sa na slovensko-poľskej hranici v katastri obce Oravská Polhora. Jeho vrchol predstavuje najsevernejší vyhliadkový bod Slovenska. Veľkolepý kruhový výhľad, ktorý sa z neho naskytá, si svojho času vychutnávali také osobnosti, ako Pavol Országh Hviezdoslav či vášnivý turista a lyžiar Karol Wojtyla (neskorší pápež Ján Pavol II.). Početné výstupy druhého menovaného pána pripomína i pamätná tabuľa. Zaujímavosťou je, že túto tabuľu osadili po roku 1989 na mieste staršej pamätnej tabule, ktorá informovala o údajnom výstupe V. I. Lenina na Babiu horu.
Babia hora leží na severnom okraji karpatského oblúka a zachytáva veterné prúdy od Atlantického oceánu. Niet sa preto čomu čudovať, že je tu zväčša chladné a vlhké podnebie s častými hmlami a zrážkami.
Východiskom túr na Babiu horu je spravidla lokalita Slaná voda pri Oravskej Polhore. Túra je mimoriadne pekná a zaujímavá, a to i vďaka rôznorodosti tunajšieho prírodného bohatstva; na úpätí vrchu sa nachádzajú početné močiare a rašeliniská charakteristické pre celú oblasť Oravských Beskýd, v stredných polohách sa rozprestiera pôvodný hustý prales, ktorý vyššie postupne vytláča kosodrevina a horské lúky. Samotný vrchol je tvorený zaujímavým skalným rumoviskom. Babia hora je hranicou aj medzi dvoma rozvodiami. Vodné toky zo severnej (poľskej) strany odvodňuje rieka Visla, ktorá patrí do úmoria Baltského mora. Z južnej (slovenskej) ju odvodňuje rieka Orava (Biela Orava), ktorá je súčasťou povodia Váhu a patrí do úmoria Čierneho mora. Babia hora je tvorená z odolnejších pieskovcov i karpatského flyšu a charakter tohto materiálu vytvára na jej úpätí množstvo močiarov a rašelinísk. Vyskytuje sa tu väčšie množstvo prameňov a na poľskej strane i menšie plieska (po poľsky stawky). V kopci by mala byť i pieskovcová jaskyňa.

Przelez Krowiarki (1 010m) je sedlo nachádzajúce sa v poľskom pohorí Beskid Żywiecki. Sedlo Krowiarki oddeľuje Babiu horu od vrcholu Polica. Názov je odvodený od ľudového označenia pastierov kráv, ktoré tu vo veľkom počte pásli kravy. Ide o najvyššie položené miesto v Západných Beskydoch, ktoré je prístupné autom. V sedle bol vybudovaný symbolický hrob prof. Zenóna Klemensiewicza, ktorý zahynul v roku 1969 počas leteckej havárie na vrchole Polica.

Mokrý Stawek (1 025m) je horské jazierko nachádzajúce sa vo východnej časti masívu Babia Góra, v severnom úpätí Sokolice, v pohorí Beskid Żywiecki. Kedysi bolo jazierko považované za jazero ľadovcového pôvodu, neskoršie výskumy potvrdili vek jazierka asi 6 000 rokov. V polovici 19. storočia sa nazývalo aj ako Rybné jazierko, ryby sa tu však nevyskytujú napriek viacerým snahách o jeho zarybnenie. Jazierko má rozlohu asi 450 metrov štvorcových, priemerná hĺbka je 2 až 2,5 m. V priebehu dlhotrvajúcich dažďoch sa hladina vody v rybníku výrazne zvyšuje. Napríklad v roku 1934 voda pretekala, hĺbka jazierka bola až 5 metrov. V letnom období je hĺbka menšia.

Dĺžka trasy: 14.50 km
Prevýšenie: 805 m

Dátum konania: 10.09.2021
Trasa:

1.deň - Kráľova hoľa 1946m

Pusté pole žtz 1:40 – Zadná dolina 1:30 – Martalúzka mtz 1:15 – Kráľova hoľa ztz 0:30 – Snehova jama 0:15 – Kráľova skala 0:30 – Štrafy 0:50 - Telgárt

prevýšenie: 1100 m, dĺžka: 16,0 km, čas: 6:30 hod

Prírodná rezervácia Martalúzka leží v Národnom parku Nízke Tatry, v blízkosti známej Kráľovej hole. Jej ústrednou dominantou je pôsobivý, krajinársky mimoriadne hodnotný skalný amfiteáter. Okrem tohto amfiteátra možno v lokalite obdivovať vzácne pralesovité porasty, kamenné moria či záružlím lemovanú riečku Hnilec, ktorá sa kľukatí pomedzi skaly, padajúc početnými kaskádami a vytvárajúc drobné viacstupňové vodopády. Rezervácia, ktorá predstavuje zaujímavý prechod od lesov k hôľnemu pásmu, je domovom vzácnych rastlinných a živočíšnych druhov, možno tu zazrieť svišťa, medveďa či rysa ostrovida. Martalúzkou prechádza značkovaný turistický chodník z Pustého Poľa (miestna časť Telgártu) na Kráľovu hoľu.

„Na Kráľovej holi stojí strom zelený“, znejú slová známej ľudovej piesne. Kto by však na tomto legendárnom vrchu skutočne hľadal stromy, bol by veľmi sklamaný. Namiesto mohutných drevín sa tu totiž do výšin týči rozhlasový a televízny vysielač, ktorému robí spoločnosť meteorologická stanica a stanica horskej služby. Ani tieto stavby však holi neuberajú na pôvabe či obľúbenosti u turistov. Napokon, strhujúci výhľad na Spiš, Liptov, Horehronie či Vysoké Tatry, ktorý je jedným z tunajších najväčších turistických lákadiel, nijakým spôsobom neumenšujú. Ku Kráľovej holi sa (okrem vyššie spomínanej ľudovej piesne) viaže mnoho povestí a legiend z dávnej minulosti. Azda najznámejšou je povesť o veľkej láske, ktorá vzplanula medzi hoľou a vzdialeným tatranským velikánom Kriváňom. Táto láska, ako by sa len málokto nazdával, nezostala nenaplnená. Hory sa síce napriek veľkej snahe nemohli k sebe priblížiť, no zo svojich svahov nechali vytrysknúť dva pramene – Kriváň Biely a Kráľova hoľa Čierny Váh –, ktoré sa spojili a vytvorili najdlhšiu slovenskú rieku Váh. Z historických zaujímavostí vrchu možno spomenúť, že tu v roku 1474 obedoval sám kráľ Matej Korvín, na počesť ktorého sa hoľa nazvala Kráľovou.

2.deň - Borovniak 1268m

Sedlo Besník čtz 1:05 – Prd Čuntavou 0:25 – Pod Ondrejiskom 0:25 – Borovniak 0:20 – Pod Ondrejiskom
0:50 Nižná Záhrada žtz 0:35 – Dobšinská ľadová jaskyňa

prevýšenie: 530 m, dĺžka: 14,5 km, čas: 4:15 hod

Ondrejisko /Borovniak/
Národný park Slovenský raj predstavuje, ako už jeho názov napovedá, jednu z najčarovnejších turistických destinácií našej krajiny. Pôsobivé vyhliadkové miesta vo všeobecnosti považované za súčasť „povinnej výbavy“ každej turisticky obľúbenej prírodnej lokality by sme tu však mohli spočítať na prstoch jednej ruky. Jedným z nich je vrch Borovniak nachádzajúci sa v juhozápadnej časti parku, neďaleko Dobšinskej ľadovej jaskyne. Borovniak je najvyšším vrchom Slovenského raja, keďže bol však dlho turisticky neprístupný, je veľmi málo známy a spája sa s ním viacero nejasností. Niekde sa označuje ako Ondrejisko, inde ako Borovniak, pričom za Ondrejisko je považovaný susedný, o niečo nižší vrchol. Rôznia sa tiež údaje nadmorskej výške vrchu, ktorá by mala byť podľa niektorých 1272, podľa iných iba 1268 m n. m. Nech je to však tak či onak, vrch Borovniak (Ondrejisko) predstavuje ideálne výletné miesto pre tých, ktorým sa už zunovali prechody vlhkými roklinami a tiesňavami a radi by si dopriali prekrásny panoramatický pohľad na Slovenský raj a okolité končiny zhora. Vrchol Borovniaka je dostupný po značenom turistickom chodníku, východiskom túr môže byť napríklad Telgárt, Čuntava či Dobšinská ľadová jaskyňa.

Dobšinská ľadová jaskyňa
V katastri obce Dobšiná, na juhozápadnom okraji Národného parku Slovenský raj, sa nachádza jaskyňa patriaca k najvýznamnejším prírodným výtvorom svojho druhu na celom svete – Dobšinská ľadová jaskyňa. Výnimočnosť tejto jaskyne zapísanej i v zozname svetového prírodného dedičstva UNESCO zvýrazňuje jej poloha mimo alpskej vysokohorskej oblasti - podzemný ľad sa tu nachádza vo výške iba 920 až 950 m n. m., zatiaľ čo v iných európskych ľadových jaskyniach je to až od cca 1100 m n. m. Strhujúca snehobiela výzdoba v zaľadnených častiach Dobšinskej ľadovej jaskyne siaha neraz až po strop vytvárajúc dojem rozprávkového ľadového kráľovstva. Návštevníka ohromia prekrásne ľadopády, ľadové stalagmity, stĺpy i blyšťavé vrstvy podlahového ľadu. Atraktívna je však i nezaľadnená časť s priestormi ako „Suchý dom“, „Kvapľová pivnica“ či „Peklo“. Historickou zaujímavosťou Dobšinskej ľadovej jaskyne je, že patrí medzi prvé elektricky osvetlené jaskyne na svete. Nemenej zaujímavý je i fakt, že do roku 1946 v nej bolo povolené korčuľovanie pre verejnosť počas celého roka. Neskôr, v 50-tych rokoch tu trénoval známy a úspešný československý krasokorčuliar Karol Divín a rota vojenských rýchlokorčuliarov.

3.deň - Vodopád pod Orlovou

Pohorelá námestie ztz 1:30 – Skalka 0:30 – Na Ohrade 0:10 – Vodopád pod Orlovou žtz 1:10 – Pohorelá námestie

prevýšenie: 51 m, dĺžka:10,0 km, čas: 3:20 hod

Pod majestátnym nízkotatranským vrchom Orlová, neďaleko dedinky Pohorelá, sa ukrýva málo známy a nie príliš navštevovaný vodopád, ktorého oficiálny názov znie prosto Vodopád pod Orlovou. Vari ešte prostejší je jeho rokmi zaužívaný miestny názov – „Tam, de ze skaly voda padá“. Vodopád leží v nadmorskej výške 1165 m n. m. Hoc nepatrí práve k najvyšším (meria iba 5 metrov), vie byť mimoriadne pôsobivý. K Vodopádu pod Orlovou vedie okružný turistický chodník z obce Pohorelá. Z tohto chodníka sa na viacerých miestach naskytajú krásne výhľady na údolie Hrona i na vrcholy Nízkych Tatier a Muránskej planiny.

Dĺžka trasy: 0.00 km

Dátum konania: 02.10.2021
Trasa:

Trasa A:
Kamenec pod Vtáčnikom, chata Končitá NCH na Siahy 1:30 – Siahy mtz 0:40 – Vtáčnik 0:40 – Siahy cez Dolný Kostolík a Jašekovú skalu 0:50 – Horný dom 0:20 - Bystričianská dolina 0:50 – Sekaniny žtz 0:30 – Chata Končitá

prevýšenie: 975m, dĺžka:17,0 km, čas: 6:00 hod

Trasa B:
Kamenec pod Vtáčnikom, chata Končitá NCH na Siahy1:30 – Siahy mtz cez Dolný Kostolík a Jašekovú skalu 0:50 – Horný dom 0:20 - Bystričianská dolina 0:50 – Sekaniny žtz 0:30 – Chata Končitá

prevýšenie: 680m, dĺžka: 12,1 km, čas: 4:30 hod

Vtáčnik – vrch tajných výhľadov, raj vymodelovaný z produktov pekla, lebo pohorie Vtáčnik je pozostatkom stuhnutých lávových prúdov, čo dakedy pred štrnástimi miliónmi rokov vytryskli zo žeravých zemských útrob, sprevádzané oblakmi ohňa a síry, dymu a čierneho sopečného popola. Typickým krajinotvorným prvkom Vtáčnika je zlomový rozpad andezitových hornín, vďaka ktorému vznikli galérie majestatných útesov – Veľký a Malý Grič, Biely Kameň, Buchlov, Žarnov, Hrádok....
Z bralnatých galérií hrebeňovej rázsochy Jaseňovej skaly sa nám otvoria výhľady na zvlnený reliéf vtáčnických chrbtov, prerývaný čiernymi baštami andezitových múrov. Hlboko pod nami, hneď vedľa ústia Bystričianskej doliny, sa rozkladá výrazný skalný útes pod temenom vrcholu Hrádok. Kedysi slúžil ako ochranná bariéra pre hradiská prastarých obyvateľov – ľudí halštatskej kultúry, Keltov, Dákov aj starých Slovanov. Od polovice 20.storočia sa na hladkých stenách tohto stometrového brala usídlili horolezci. Vrcholovú plošinu Vtáčnika obýva komická rodina podivuhodne znetvorených “bonsajov”, zakrpatených stromov skrivených údermi studených vetrov. V bučine sú roztrúsené miniatúrne vydania jedlí, javorov, jaseňov a v najvyšších polohách jarabín. Práve tento zakrpatený prales je jedným z unikátov NPR Vtáčnik, ktorá zaberá temeno vrchu a severné svahy. Malebne zvlnené predhoria hlavného hrebeňa sa pokojne rozlievajú po údolí. Priemyselný labyrint horného Ponitria na jednej a Žiarskej kotliny na druhej strane pohoria je z tejto výšky útulný a neškodný. V galérií kľukatých línií ľahko rozšifrujeme známe vrcholy pohorí – Zobor, Tribeč, Inovec, Rokoš, Malá Magura, Kľak a aj Veľká Fatra. Ako nepriestrelný múr sa na severovýchode rozkladá hrebeň Kremnických vrchov s rozložitou Flochovou a za ním vykúkajú vrcholy Nízkych tatier.
Vrch Vtáčnik je najvyšším vrchom celého rovnomenného pohoria. Vypína sa na pomedzí prievidzského a žarnovického okresu a predstavuje výraznú dominantu šíreho okolia. Vrch pokrývajú husté zmiešané lesy, samotný vrchol ozdobený železným krížom je však čiastočne odlesnený a ponúka ďaleké výhľady na Kremnické, Štiavnické i Strážovské vrchy, Veľkú i Malú Fatru a celú oblasť hornej Nitry. K lákadlám vrchu, ale i celého pohoria vytvoreného v dávnych dobách sopečnou činnosťou, patria nádherné andezitové skalné útvary. Vrch Vtáčnik a jeho okolie je súčasťou rovnomennej národnej prírodnej rezervácie vyznačujúcej sa starými lesnými porastmi miestami priam pralesovitého charakteru. Severovýchodný svah vrchu je mimoriadne bohatý na čučoriedky.

Jaseňová skala - 913 m n. m.
Majestátne zaujímavo tvarované bralo Jaseňová skala leží neďaleko vrchu Vtáčnik v pohorí rovnakého mena. Popod ňu vedie značený turistický chodník, z ktorého sa naskytajú krásne pohľady na tento dávny sopečný výtvor. Na chodníku sa nachádza i niekoľko informačných panelov, ktoré návštevníka oboznamujú s tunajšími prírodnými zaujímavosťami, okrem Jaseňovej skaly napríklad i s prevzácnym 250-ročným bukom, ktorý leží na trase hneď pod bralom. Tento buk nie je jediným starým stromom v oblasti, naopak. Tunajší hvozd je plný podobných drevín, vďaka čomu má miestami temer pralesovitý ráz. Z turistickej značky vedúcej pod skalou možno odbočiť po neznačenom chodníku až na vrchol brala, z ktorého sa naskytajú obmedzené výhľady na okolité vrchy, napríklad na Buchlov či Kláštorskú skalu. Východiskom túr k Jaseňovej skale je najmä obec Bystričany či obec Kamenec pod Vtáčnikom.

Hrádok pod Vtáčnikom
Z divokej Bystričianskej doliny rozprestierajúcej sa v pohorí Vtáčnik, neďaleko obcí Bystričany a Kamenec pod Vtáčnikom, vystupuje ohromná, asi pol kilometra dlhá a asi 100 metrov vysoká skalná stena vrchu Hrádok. Stena je tvorená andezitom a je na nej badať charakteristická, veľmi zaujímavá odlučnosť tejto sopečnej horniny. V lokalite Hrádok sa kedysi andezit i ťažil. Dnes ju využívajú predovšetkým skalolezci, ktorí tu majú vybudovaných mnoho lezeckých trás. Hrádok je po Tatrách druhou najväčšou lezeckou oblasťou na Slovensku. Zaujímavý je však i pre odvážnejších turistov. Na vrchol skaliska považovaného mimochodom v minulosti za jedno z najkrajších v Československu, totiž vedie zaistená cesta s rebríkmi a reťazami. Výstup je adrenalínový ale veľmi pekný. Z vrcholu, na ktorom sa už v pravekých dobách rozprestieralo pohanské hradisko, sa naskytá nádherný výhľad do Bystričianskej doliny.

Dĺžka trasy: 17.00 km
Prevýšenie: 975 m

Dátum konania: 23.10.2021
Trasa:

Ľuboreč mtz 0:30 / Tatárske pivnice/ - Riečka 1:35 – Lysec rázcestie čtz 0:15 – Lysec 0:15 – Lysec rázcestie 0:45 – Lentvorský mlyn 0:30 – Pražský mlyn 0:30 - Praha

prevýšenie: 716 m, dĺžka: 13,0 km, čas: 4:30 hod

V Ľuboreči žije niečo len niečo vyše 300 ľudí, ale je to obec, ktorá má turistom čo ponúknuť. Najväčšou atrakciou sú tatárske pivnice. O dátume ich vzniku sa dodnes len polemizuje.
Pôvodne boli tri, legenda hovorí, že pred vyše 400 rokmi sa v nich ukrývali ľudia pred Tatármi. Nachádzajú sa približne kilometer za obcou, v kopci na pravej strane. V čase tatárskych nájazdov slúžili ako úkryt pre ľudí aj dobytok. Pôvodne boli tri. Jednu zasypalo počas vojny, zrejme pri leteckom útoku. Sú vytesané do pieskovca. Väčšia z nich je dlhá približne desať metrov a široká štyri metre.
Menšia má rozmery približne šesť krát štyri metre. V tej menšej je v stene na konci vydlabaný otvor, ľudia si sem mohli ukladať potraviny, no otvor mohol slúžiť aj ako ohnisko. Zatiaľ o nich vieme málo, archeologický prieskum by mohol bližšie priblížiť ich minulosť. Okrem pivníc má Ľuboreč aj ďalšie kultúrne pamiatky – evanjelický kostol, v ktorom sa nachádzajú zaujímavé fresky a unikátny oltár a múzeum miestnych dejín. Zaujímavý pre turistov je aj vrch Lysec, ktorý leží v nadmorskej výške 716 metrov nad morom. Sú na ňom viditeľné stopy po priepasti. Povesť hovorí, že naši predkovia tu niečo cez deň postavili a divožienky im to v noci zbúrali.
Novohradská dedinka o ktorej máme najstaršiu správu z roku 1271. Pôvodne patrila rodu Kačičovcov, v roku 1473 patrila Ladislavovi Liberčaimu. Pravdepodobne názov obce pochádza zo spomenutého obdobia. Iný prameň odvodzuje názov obce od „ľúbej reči“, ktorou sa v obci rozprávalo. Medzi neskorších majiteľov patrili ešte rody Zichovcov a Balassovcov, od ktorých majetky odkúpil okolo roku 1840 Koloman Goldperger, ktorého potomkovia bývali v obci až do 50-tych rokov minulého storočia. Z tohto obdobia sa v obci zachovala zemianska kúria, ktorá sa nachádza hneď pri vstupe do obce od Veľkého Krtíša. V rokoch 1562 až 1588 Ľuboreč patrila do sečianskeho tureckého sandžaku a pravdepodobne z tohto obdobia sa zachovali známe Tatárske pivnice v neďalekom lesnom poraste nad obcou. Pivnice sú vykopané v poddajnom pieskovci, kde voľný prístup je možný do oboch z nich. Badateľný je nános pôdy ako aj zvetrávanie pieskovca, ktoré značne zmenšili veľkosť týchto jaskýň. Chýba dôkladný archeologický prieskum, ktorý by vysvetlil viac, napríklad aj o nerozlúštených nápisoch v jednej z nich. V blízkosti Tatárskych pivníc vedie značený turistický chodník, ktorým sa dá pohodlne prísť až k známemu vrchu Lysec, ktorý dominuje ľuborečskému chotáru.

Dĺžka trasy: 13.00 km
Prevýšenie: 716 m

Dátum konania: 13.11.2021
Trasa:

Turčianska Štiavnička Teplické serpentíny – Kríž 1:10 čtz – Katova skala 1:00 – Sklabinský Podzámok a hrad Sklabiňa

Teplické serpentíny
Lesy Turčianskej Štiavničky, viesky situovanej na úpätí Veľkej Fatry neďaleko mesta Martin, ukrývajú krásnu a nesmierne zaujímavú lokalitu, ktorá bola v roku 2008 zaradená medzi „sedem divov Turca“ – tzv. Teplické serpentíny. Teplické serpentíny predstavujú sústavu menších horských jazierok prepojených vodnými kanálikmi. Ide o dômyselný historický systém prívodu vody do obce, najmä kaštieľa a kaštieľskeho parku, ktorý v rokoch 1870 – 1875 vybudoval gróf Révay. Voda tečie cez hustý les umelo vybudovanými serpentínovými korytami, drevenými žľabmi a skalami. Na niektorých miestach sa neustálym prietokom vytvorili pôsobivé travertínové útvary – kopy, kaskády, terasy... Súčasťou lokality je i vyhliadka, z ktorej vidno celú Turčiansku Štiavničku, niektoré susedné obce a za dobrej viditeľnosti i vrcholy Malej Fatry. Orientáciu vo výhľade uľahčuje umelecky spracovaná drevená vyhliadková tabuľa s podrobným popisom panorámy.
Teplické serpentíny sú turisticky veľmi príťažlivým miestom. Hustý les, horské jazierka a zurčiaca voda vytvárajú spoločne s faktom, že ide o pomerne málo známe a navštevované miesto, skutočnú oázu pokoja.

Katova skala je impozantný skalný útvar nachádzajúci sa neďaleko Sklabinského hradu v ochrannom pásme národného parku Veľká Fatra. Svoj názov vraj získala preto, že z nej v časoch dávno minulých zhadzovali odsúdencov a iných nepohodlných ľudí. Skala je bohatá na krasové útvary, nachádza sa tu 9 jaskýň s dĺžkou 5 – 61 m. Najjednoduchší prístup k útvaru je z obce Sklabinský Podzámok. Návštevu skaly možno vrelo odporučiť predovšetkým nezadaným mladým mužom, v jej útrobách totiž podľa povesti dlie krásna dievčina. Pannu vraj zaklial istý ukrutný sklabinský hradný pán, pretože sa zaňho odmietla vydať. Čakajúc v podzemí na svojho vysloboditeľa, môže údajne raz sto rokov vysloviť jedno slovo. Ak teda návštevník čistého srdca a mužského pohlavia začuje v blízkosti skaly tichučké „Vysloboď“, vie, koľká bije.

Sklabinský hrad
Na nevysokom fatranskom návrší nad obcou Sklabinský Podzámok sa týči zrúcanina Sklabinského hradu, najväčšieho a najzachovalejšieho z turčianskych hradov. História tejto pevnosti siaha až do 13. storočia. Hrad vlastnil významný uhorský rod Révayovcov, ktorý si v predhradí vystaval pohodlný kaštieľ. Tento kaštieľ bol dlhé roky sídlom Turčianskej stolice. Obývateľný bol až do roku 1944, kedy ho v rámci partizánskych bojov vypálili Nemci. Zrúcanina Sklabinského hradu je dnes vyhľadávaným miestom oddychu a rekreácie. Spravuje ju občianske združenie Donjon, ktoré návštevníkom ponúka prehliadku areálu so sprievodcom a organizuje i najrôznejšie kultúrne podujatia.

Dĺžka trasy: 0.00 km